Aby sme zabezpečili skutočnú medzigeneračnú spravodlivosť, musíme prekonať hospodárske modely, ktoré sa spoliehajú na nekonečný rast. V prístupe Európy po raste sa uznáva, že prosperita nemôže byť založená na nadmernom využívaní zdrojov, ekologickom ničení, prehlbovaní nerovností a podceňovaní neplatenej opatrovateľskej práce, čo všetko podkopáva dobré životné podmienky budúcich generácií. Skutočná medzigeneračná spravodlivosť znamená žiť v rámci planetárnych medzí a spravodlivo rozdeľovať zdroje v čase. To si vyžaduje prechod od primárneho cieľa rastu HDP k blahobytu a starostlivosti ako hlavnému politickému cieľu. Verejné investície musia uprednostňovať sociálnu a ekologickú odolnosť – starostlivosť, vzdelávanie, adaptáciu na zmenu klímy – a nie rast samotný. Vlády by mali monitorovať a usmerňovať súkromné subjekty a financie, či už prostredníctvom kontrol kapitálu a štruktúr verejného vlastníctva, s cieľom riešiť širšie spoločenské ciele nad rámec stimulov ziskovosti. Fiškálne rámce by mali odrážať tento posun pomocou nástrojov, ako sú dobré životné podmienky a rodové rozpočtovanie a progresívne daňové opatrenia (napr. daň z majetku), ktorými sa zabezpečí, že dnešná spotreba zdrojov nebude na úkor zajtrajška. Začlenenie feministického prístupu po raste do medzigeneračnej spravodlivosti je nevyhnutné na zabezpečenie toho, aby hospodárske systémy fungovali v prospech ľudí a planéty – teraz aj v budúcnosti. Nejde len o to, aby sme sa vyhli škodám, ale aj o budovanie spoločnej, udržateľnej prosperity medzi generáciami na konečnej planéte.