Celkový trend v západných demokraciách je jasný. Prechod na pracovné zmluvy na nula hodín alebo dočasné pozície, zníženie istoty zamestnania, zníženie miezd a vyňatie konkrétnych typov pracovných miest zo záruk minimálnej mzdy. Stalo sa tak aj v Európe, napr. v článku 3 ods. 3 smernice o vysielaní pracovníkov (2016/1234/EÚ), ktorým sa pracovníci v odvetví dopravy oslobodzujú od minimálnej mzdy. Zároveň sa čoraz viac ľudí v sektore bielych golierov najíma ako externí konzultanti s neistými zmluvami, ktoré sú neuveriteľne stresujúce a nezanechávajú žiadnu bezpečnosť. Prečo to robíme, prečo je jediná konverzácia zameraná na "konkurencieschopnosť" a efektívnosť, zatiaľ čo sami seba presviedčame, že zamestnanosť je vysoká, ale len kvôli týmto strašným pracovným podmienkam a zmluvám? EÚ by mala investovať viac zdrojov do podpory politík a odporúčaní zameraných na zlepšenie sektora vzdelávania, ako aj na vytvorenie lepších a bezpečnejších pracovných podmienok. Ale ak rozhodovací proces nie je len jednostranný, t. j. od podnikov po Európsku komisiu, bez zahrnutia názorov mladších generácií a pracovníkov, ako môže k tomuto posunu vôbec dôjsť?