Predstavujem si Európsku úniu, v ktorej medzigeneračná solidarita nie je len ideálom, ale aj živou realitou – v ktorej sa spája múdrosť starších ľudí, energia mládeže a skúsenosti obyvateľstva v produktívnom veku s cieľom vybudovať odolnú, inkluzívnu a udržateľnú spoločnosť. V tejto budúcej EÚ sú politiky určené nielen dnešným voličom, ale aj budúcim generáciám. Verejné priestory sú určené na prístupnosť a interakciu medzi vekovými skupinami, vzdelávacie systémy uprednostňujú empatiu a občiansku angažovanosť a hlasy všetkých vekových kategórií sa v demokratických procesoch cenia. Aby sme túto víziu zrealizovali, musíme konať teraz. Po prvé, musíme investovať do medzigeneračného dialógu – vytvárať platformy v školách, komunitách a na pracoviskách, kde si ľudia všetkých vekových kategórií môžu vymieňať skúsenosti, nápady a výzvy. Po druhé, musíme uprednostniť udržateľné politiky, ktoré zohľadňujú dlhodobé účinky na ľudí aj planétu – predvídavo riešia zmenu klímy, digitálnu transformáciu a hospodársku nerovnosť. Inštitúcie EÚ musia napokon zabezpečiť, aby mladí ľudia mali miesto pri stole – nie ako symboly, ale ako rovnocenní partneri pri formovaní budúcnosti. Budovanie zjednotenej, prosperujúcej spoločnosti znamená odmietanie rozdelenia na základe veku a prijatie kultúry, v ktorej sa učenie a zodpovednosť delia medzi generácie. Rozhodnutia, ktoré dnes prijímame, sa musia riadiť zásadou odkazu – nielen tým, čo dosiahneme teraz, ale aj tým, čo zanecháme. Závisí od toho budúcnosť EÚ.