Väčšina, ak nie všetky generácie, ktoré odišli do dôchodku za posledných približne 50 rokov v štátoch sociálneho zabezpečenia, tak urobili so ziskom: platili v sociálnych príspevkoch menej, ako dostávali v dôchodkových dávkach/dôchodkoch. Predchádzajúce generácie to kompenzovali nepriamou platbou: miera plodnosti bola vyššia ako miera generačnej substitúcie (2,1). Pyramídová schéma, ktorá je našim štátom blahobytu, bola pomaly oslabená príliš vysokými dôchodkami. Bolo to možné vďaka zvýšeniu produktivity a akumulácii obrovských objemov verejného dlhu. Obe tieto cesty sa teraz zdajú byť oveľa ťažšie: Európa je už pochovaná pod neudržateľným objemom verejného aj súkromného dlhu a jej hospodárska výkonnosť je trvalo slabá. Medzi odpovede, ktoré možno budeme musieť nájsť na tieto problémy, patria: - Znižovanie všetkých prekážok tvorby bohatstva. Bez súkromných spoločností, ktoré by platili dane, neexistuje sociálny systém. – Stimulovanie inovácií, ktoré vedú k zníženiu dopytu po pracovných miestach: napríklad robotizácia pre všetky odvetvia, ktoré sú menej atraktívne pre pracovníkov. - Rodiny s deťmi a pracujúci rodičia platia do systému dvojnásobok: platia dane a sociálne príspevky a zabezpečujú ďalšiu generáciu pracovníkov. Mali by sme preto prepracovať všetky sociálne politiky tak, aby sa zaručilo, že pracujúce rodiny s deťmi budú vždy (ceteris paribus) na tom lepšie ako pracovníci bez detí alebo rodiny bez rodičovskej práce.